Mnoho ľudí si ani len neuvedomuje, aké veľmi dôležité je pre náš život, mať samého seba rád, nemať depresiu z pohľadu do zrkadla, odpustiť si skutky, ktoré sme spáchali v minulosti, na ktoré nie sme hrdí, no nevieme ich už nijako zmeniť.
Každý by sa mal naučiť v prvom rade akceptovať samého seba, ale aj vychádzať so sebou samým. My sme totižto tí, s ktorými trávime všetok čas. Nemať rád samého seba je teda prirodzene úplne proti prírode. Sebaláska nie je sebectvo, je základom života. Bez toho, aby sme neľúbili samého seba nebudeme nikdy môcť skutočne milovať iných ľudí, sebaláska sa dá teda považovať za akýsi základ, na ktorom jedine možno stavať.
Stretávam sa denne až s príliš veľkým množstvom ľudí, ktorí si tento veľmi dôležitý fakt vôbec neuvedomujú, dokonca nie sú ani len oboznámení s tým, že niečo také ako sebaláska existuje, nie to ešte že by mala byť samozrejmosťou. Príde im to neprirodzené sebecké a narcistické. Typ lásky o ktorej však rozprávam nie je nič z toho, je podstatou lásky ako takej všeobecne.
Láska je to, čo máme okolo seba každý deň sa s ňou stretávame v tých najrôznejších podobách. Je to každé milé gesto a prejav dobra okolo nás v akejkoľvek forme ktorú môžeme vídať neustále, ak sa poriadne zahladíme.
Sebauznanie by malo by malo byť samozrejmosťou, ale za to nie stereotypom, mali by sme si pripomínať každý jeden deň, aký sme dôležitý a podstatný. Že nás ľudia potrebujú a majú radi, nemôžete však od nikoho očakávať niečo, čo si ani sami nedokážete dať, ak sa sami nerešpektujete, nečakajte rešpekt ani od iných. Každý deň si preto pripomeňte aspoň jednu vlastnosť, ktorú máte na sebe radi a uvidíte, ako váš zoznam časom narastie, a zoznam s vašimi negatívnymi vlastnosťami sa začne zužovať.
To, ako vidíme samých seba my, je zrkadlom toho, ako nás vidia iní.